Periphery v roku 2010 prišli s debutovým albumom a zaujalo niekoľko poslucháčov.
Zložité a neustále meniace sa rytmy, podladené gitary, technicky náročné riffy,
breakdowny a tak položili základ novej metalovej odnoži zvanej djent. Po dvoch rokoch
prišli s novým albumom "Periphery II: This Time It’s Personal".
Spencer Sotelo sa najviac objavuje v kritikách pre jeho spev, pretože znie príliš mäkko/sladko
pre progmetalovú alebo djentovú kapelu. Ale podľa mňa je to dosť diskutabilná vec. Jeho
technické schopnosti sa o dosť zlepšili od debutového albumu a jeho spev je oveľa viac
prístupnejší a chytľavejší najmä v „Mile Zero“, „Facepalm Mute“ a „Scarlet“. „Scarlet“
je jedna z mojich najobľúbenejších, má prijemné gitarové a vokálne linky a miestami sa
cítim ako keby tam spievali dvaja speváci a basa krásne drží celý song pohromade. Texty
sa prevažne zaoberajú spiritualitou. Skladby „Muramasa“, „Ragnarok“ a posledná „Masamune“
majú formu voľnej trilógie a spoločne zdieľajú textový a melodický motív ako aj názvy, ktoré
pochádzajú z troch mečov v hrách Final Fantasy. Misha Mansoor je proste gitarový génius a
vedie nás celým albumom po svojej hudobnej krajne plnej pestrých melodických, sekaných a
groove riffov. Mishu krásne dopľňa druhý gitarista Mark Holcomb. Skladby obsahujú niekoľko
vrstiev, v ktorých sa prelínajú gitary, syntetizátory a rôzne iné efekty a všetko dokopy to
znie nádherne a sviežo. V skladbe „Erised“ si vystrihol sólo John Petrucci z jednej ak nie
vôbec najlepšie progmetalovej kapelky Dream Theater. Celý album je inštrumentálne dobre
zahratý.
Niektoré prvky z prvého albumu sa vytratili a niektoré sú stále prítomné, ale napriek tomu je
"Periphery II" vyspelejšie album, v ktorom sa neboja experimentovať s novými nápadmi. Album
je univerzálne a tak poteší niekoľko poslucháčov. Celý album znie bombasticky, ale po
dopočúvaní si poviete, že tomu niečo chýba a z toľkých riffov ste si z toho moc nezapamätali,
ale aj tak sa jedná o vynikajúci album. 22.7.2013 (mr.ram [8/10])
